Za oponou ZAŽI VIR

  Keď už zhasínam... tak štýlovo Dnešný deň sa začal celkom nevinne. Elektrina nikde. Teda vlastne nie celkom nikde... len u nás. Po chvíli filozofovania nad tým, či má zmysel sedieť doma a počúvať agregát, ktorý reve ako rozčúlený býk, sme dospeli k jedinému logickému záveru. Na pláž! Naložili sme kompletnú výbavu. Ležadlá, paddleboard, veslá, tašky, uteráky, opaľovacie krémy, vodu... človek by povedal, že sa nechystáme na dve hodiny k moru, ale na mesačnú expedíciu do Tichomoria. Po včerajšej búrke bolo more nádherne osviežujúce. Jemný vetrík, príjemná voda, dievčatá šantili vo vlnách a my sme sedeli, debatovali o živote, o hosťoch, o elektrike, o tom, čo ešte treba vybaviť... klasické ženské "oddychovanie", pri ktorom mozog pracuje asi na 180 % výkonu. Keďže nie sme prasatá, z prázdnej plechovky od nápoja sme si urobili popolník. Veď poriadok musí byť. More nie je popolník a cigaretové ohorky do piesku nepatria. Otvorili sme ďalší Sprite. A tu prichádza chvíľa, keď si uved...

  📻 Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu. (Inšpirované krásnym textom autora Dragana Petrića.) Môj nono počúval každé ráno predpoveď počasia v rádiu. Sedel pri káve s takou vážnosťou, s akou niektorí ľudia počúvajú pápeža z balkóna vo Vatikáne. Moja nona zatiaľ sedela oproti nemu a viedla vlastný hydrometeorologický ústav. Taký, na ktorý by boli krátki aj všetci meteorológovia sveta. Keď sa mačky lízali proti srsti – jugo . Keď lastovičky lietali nízko nad morom – dážď. Keď ju začala svrbieť jazva po slepom čreve – zmena počasia. "Do dvoch dní, najneskôr troch." Ale keď ju pichlo v ľavom kolene... Tak tam sa končili všetky diskusie. Ľavé koleno bolo nonin radar. A ľavé koleno znamenalo jediné... NEVERA. Každé ráno sa tak pri stole odohrával súboj dvoch inštitúcií. Rádio zahlásilo: "Na Jadrane prevažne jasno, vietor slabý až mierny..." A nona len mávla rukou: "Ale prosím ťa... čo oni vedia!" Jedného horúceho júl...