Za oponou ZAŽI VIR

  Melón sa nekupoval autor: Miriam Kelečić  2026  Dnes človek vezme melón.       Prečíta etiketu.     Pozrie krajinu pôvodu. Zaplatí. Hotovo. Kedysi? To bola veda. Nono zobral melón do ruky. Pokrútil ním. Poťukal. Priložil ucho. Akoby čakal, že mu niečo povie. Potom sa usmial. "Tento je." Nikto nevedel podľa čoho. Ale vždy mal pravdu. A keď sme sa opýtali: "A ako to vieš?" Odpovedal iba: "Počuješ to?"     Nie. Nepočuli sme. Ale melón bol vždy sladký. Tak sme sa prestali pýtať.

  Večery pred domom autor: Miriam Kelečić  2026  Nebolo treba wellness. Ani televízor. Ani mobil. Stačilo pár plastových stoličiek. Stôl. Nakrájaný melón. Trochu syra. Pohár vína. Cikády. A ľudia. Rozprávalo sa o všetkom. O počasí. O rybách. O deťoch. O futbale. O tom, kto sa komu oženil. A niekedy sa nerozprávalo vôbec. Len sa sedelo. Pozeralo na more. A počúvalo ticho. To ticho, ktoré dnes hľadáme na dovolenkách za stovky eur. A kedysi bolo úplne zadarmo.  

  Keď sa v dedine niečo stalo autor: Miriam Kelečić  2026  Facebook? Instagram? WhatsApp? Načo? Stačilo, aby jedna suseda otvorila okno. Do piatich minút vedela celá dedina, že: Mare prišiel z Nemecka. Ante kúpil novú loď. Juremu sa pokazilo auto. Katica piekla fritule. A že turisti z apartmánu číslo tri prišli o dve hodiny neskôr. Nikto nevedel ako. Nikto nevedel od koho. Ale všetci vedeli všetko. Dnešný internet je rýchly. Dedinské babky boli rýchlejšie.

  Nono verzus GPS autor: Miriam Kelečić  2026  Navigácia zahlásila: "Po 200 metroch odbočte doprava." Nono povedal: "Vypni to." "Prečo?" "Lebo nevie." Navigácia chcela ísť cez tri kruhové objazdy. Nono zabočil do úzkej uličky medzi kamennými domami. "Tu?" "Tu." "Ale navigácia..." "Navigácia tu nikdy nežila." Po piatich minútach sme boli na mieste. GPS ešte stále prepočítavala trasu. Nono sa len usmial. "Keď nevieš cestu, drž sa mora." A vieš čo? Nikdy sme sa nestratili.

Dalmatinske štorije - Za oponom turizma .  Nije problem u gostima, nego u onom klasičnom kaosu kad jedni još žive unutra, drugi dolaze sutra, čistačice na vratima, a svi misle da su javili nekome drugome. DALMATINSKE ŠTORIJE autor Miriam Kelečić 24.07.2026 Kad se kaže "otišli su" Turizam vas nauči jednu stvar. Nikad. Ali baš nikad. Ne vjeruj rečenici: "Otišli su." 10:30. Tea vuče usisavač. Kante. Mop. Krpe. Sredstva. Ko mazga. Dolazi pred apartman. A unutra... Ljudi doručkuju. Jedu. Piju. Lagano nose jednu po jednu vrećicu u auto. Ko da sele iz Zagreba u Australiju. Tea šalje poruku. "Jesu otišli?" Odgovor: "Jesu." Jebote... Pa jesu. Samo što još nisu. Tea meni piše: "Indira.. oni su još unutra." Miriam pak piše  Indiri. "Zašto nisu izašli?" Indira: "Jesu." Ja: "Pa nisu." U tom trenutku više nisam znala jel' ja luda, Tea luda ili smo svi kolektivno pukli od sezone. Najbolji dio? Tea kaže: "Ma idem ...

 DALMATINSKE ŠTORIJE - KRONIKA TEA I MIRIAM  autor Miriam Kelečić 23.07.2026 U 18:40 zazvonio mi je telefon. I večera je službeno završila. Ima poziva koji te razvesele. Ima poziva koje ignoriraš jer znaš da mogu pričekati. A onda postoji poziv od Tee u 18:40 kad nakon prvog: "Mirka..." ...odmah znaš da je večer otišla u tri krasna. "Mirka... nemamo vode." U tom trenutku imala sam dvije opcije. Prva – praviti se da sam na Maldivima i da nemam signal. Druga – spašavati situaciju. Kako mi ova prva opcija u životu nikad nije upalila, naravno da sam krenula na drugu. Za one koji ne znaju... Ove godine brinemo i o apartmanima Mario. I ne, to nije samo doček gostiju, odjava, prijava, čišćenje, polog, milijun poruka, telefoniranje i odgovaranje na pitanja tipa: "Koliko je more udaljeno?" Ne. Mi smo uz sve to dobili još jedan bonus paket. VODU. Ali ne onu gradsku. Nego onu koju treba dovesti cisternom. I kad nje nema... Može apartman biti najljepši na cijelom Viru...

  Jugo nie je vietor. Jugo je diagnóza. autor: Miriam Kelečić  2026  Meteorológovia povedia: "Dnes bude fúkať jugo." Domáci povedia: "Aha... preto je dnes každý protivný." Pri juge je všetko iné. Predavačka zabudne vydať drobné. Poštár zabudne list. Pes šteká na vlastný chvost. Deti sa hádajú. Muži mlčia. Ženy hovoria, že ich bolí hlava. A každý druhý človek tvrdí: "Niečo visí vo vzduchu." Samozrejme. Volá sa jugo. A najlepšie bolo sledovať starých rybárov. Sedeli pred obchodom, ani sa nemuseli pozrieť na more. Stačilo im jedno hlboké povzdychnutie. "Jugo..." A všetci ostatní prikývli. Lebo to netreba vysvetľovať. To treba zažiť.

  Nono a gril autor: Miriam Kelečić  2026  Existujú dve veci, do ktorých sa v Dalmácii nikdy nemiešaš. Do rodinných sporov. A do toho, ako nono griluje rybu. Turisti majú teplomery, kuchárske kliešte, časovače a na YouTube si pustia video "Ako pripraviť perfektnú rybu za 12 minút". Nono má iba jedny staré kliešte, rozpálené uhlíky a pohľad, ktorý hovorí: "Keď sa ešte ty učíš chodiť, ja už som obracal orady." Najväčší hriech? Opýtať sa ho: "Nemal by si ju už otočiť?" V tej chvíli sa zastaví celý svet. Nono sa na teba pozrie, položí kliešte a pokojne povie: "Ryba nie je palacinka." A tým je debata ukončená. Ryba sa obracia raz. Presne raz. Nie preto, že to píše v kuchárke. Ale preto, že tak to robil jeho otec. Aj dedo jeho otca. A keď sa ryba podáva na stôl, všetci mlčia. Nie preto, že by nemali čo povedať. Ale preto, že ústa sú plné. A to je najväčšia pochvala každého dalmatínskeho grilmajstra.

  Kad već gasim... neka bude sa stilom autor: Miriam Kelečić 22.07.2026 Današnji dan počeo je sasvim bezazleno. Nema struje. Dobro... nije da je nema baš svugdje, nego samo u našem kvartu. Nakon nekoliko minuta filozofiranja ima li smisla sjediti doma i slušati agregat koji urla kao da će svaki čas poletjeti, zaključak je bio samo jedan. Na plažu! Natovarili smo sve što postoji. Ležaljke, paddleboard, vesla, šugamane, peškire, torbe, kreme za sunčanje, vodu... Da nas je netko vidio, rekao bi da ne idemo na dva sata na more nego selimo u drugi kontinent. Nakon sinoćnjeg nevremena more je bilo savršeno. Malo vjetrića, voda taman za osvježenje, cure divljaju po valovima, a mi sjedimo, pričamo o životu, gostima, rezervacijama, struji, mailovima, računima, inspekcijama... Ono klasično žensko "odmaranje" kad mozak radi sto na sat. Kako ipak nismo svinje, od prazne limenke napravili smo pepeljaru. Red mora postojati. More nije pepeljara, a opušci ne pripadaju u pijesak. Otvorimo nov...

  🌊 Dovolenka pri mori a hnačka? Vo väčšine prípadov za to nemôže more. Na vine býva hygiena. Každý rok sa opakuje ten istý scenár. Na druhý alebo tretí deň dovolenky niekomu začne byť zle. Hnačka, bolesti brucha, vracanie. A prvá veta znie: „To je z mora.“ Lenže vo väčšine prípadov to s morom vôbec nesúvisí. Za tráviace problémy bývajú oveľa častejšie zodpovedné baktérie a vírusy, ktoré si doslova sami pozveme na stôl. 🍉 Rozkrojený melón, broskyne, hrozno či iné ovocie necháme celé dopoludnie na terase pri 35 °C. 🥖 Chlieb leží odkrytý na stole. 🥗 Šalát stojí niekoľko hodín bez chladenia. 🍖 Grilované mäso sa po obede odloží "veď ešte večer dojem". A pritom stačí pár hodín v teple a baktérie sa množia neuveriteľnou rýchlosťou. Na čo si dať pozor? ✅ Ovocie a zeleninu vždy dôkladne umyte ešte pred konzumáciou. ✅ Rozkrojený melón, ananás či iné ovocie skladujte v chladničke a vyberajte ho tesne pred jedením. ✅ Nenechávajte jedlo celé hodiny na stole alebo na terase. ✅ Mäso, ...

  Keď už zhasínam... tak štýlovo Dnešný deň sa začal celkom nevinne. Elektrina nikde. Teda vlastne nie celkom nikde... len u nás. Po chvíli filozofovania nad tým, či má zmysel sedieť doma a počúvať agregát, ktorý reve ako rozčúlený býk, sme dospeli k jedinému logickému záveru. Na pláž! Naložili sme kompletnú výbavu. Ležadlá, paddleboard, veslá, tašky, uteráky, opaľovacie krémy, vodu... človek by povedal, že sa nechystáme na dve hodiny k moru, ale na mesačnú expedíciu do Tichomoria. Po včerajšej búrke bolo more nádherne osviežujúce. Jemný vetrík, príjemná voda, dievčatá šantili vo vlnách a my sme sedeli, debatovali o živote, o hosťoch, o elektrike, o tom, čo ešte treba vybaviť... klasické ženské "oddychovanie", pri ktorom mozog pracuje asi na 180 % výkonu. Keďže nie sme prasatá, z prázdnej plechovky od nápoja sme si urobili popolník. Veď poriadok musí byť. More nie je popolník a cigaretové ohorky do piesku nepatria. Otvorili sme ďalší Sprite. A tu prichádza chvíľa, keď si uved...

  📻 Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu. (Inšpirované krásnym textom autora Dragana Petrića.) Môj nono počúval každé ráno predpoveď počasia v rádiu. Sedel pri káve s takou vážnosťou, s akou niektorí ľudia počúvajú pápeža z balkóna vo Vatikáne. Moja nona zatiaľ sedela oproti nemu a viedla vlastný hydrometeorologický ústav. Taký, na ktorý by boli krátki aj všetci meteorológovia sveta. Keď sa mačky lízali proti srsti – jugo . Keď lastovičky lietali nízko nad morom – dážď. Keď ju začala svrbieť jazva po slepom čreve – zmena počasia. "Do dvoch dní, najneskôr troch." Ale keď ju pichlo v ľavom kolene... Tak tam sa končili všetky diskusie. Ľavé koleno bolo nonin radar. A ľavé koleno znamenalo jediné... NEVERA. Každé ráno sa tak pri stole odohrával súboj dvoch inštitúcií. Rádio zahlásilo: "Na Jadrane prevažne jasno, vietor slabý až mierny..." A nona len mávla rukou: "Ale prosím ťa... čo oni vedia!" Jedného horúceho júl...