Za oponou ZAŽI VIR

🪶 Amazonka a školský labyrint  “Podľa skutočnej udalosti zo školského labyrintu 2025” Príbeh o tom, ako sa z hodiny dejepisu stal test z empatie. Keď máš doma Amazonku, zistíš, že škola nie je len miesto, kde sa učí o kráľoch, bitkách a príčinách prvej svetovej vojny. Je to aj malé kráľovstvo, v ktorom sa vládne tónom hlasu, usmiatym povzdychom a tým zvláštnym tichom, keď sa učiteľka pozerá ponad okuliare. Miesto, kde sa spravodlivosť skúša v praxi – niekedy s úspechom, inokedy ako domáca úloha, ktorú nikto nikdy neodovzdal. Na jednej strane lavice sedí Amazonka – pokojná, citlivá, sústredená, vybavená papierom o „individualizovanom prístupe“. Na druhej – Andrej (v našom príbehu), večne pripravený hovoriť, aj keď by mal mlčať. Zatiaľ čo učiteľka vysvetľuje históriu, on cvičí rétoriku: „Ako zničiť spolužiačke sústredenie v piatich vetách alebo menej.“ Amazonka počíta do desať. Dýcha. Znova dýcha. A keď už nezaberá ani trpezlivosť, povie pokojne: „Andrej, prosím ťa, buď chvíľ...

Ležíte na pláži a hovoríte si: „Tu by som chcel žiť navždy.“ No realita života pri mori je iná, než sa zdá. Zábavná úvaha s iróniou o tom, ako dovolenkový sen vyzerá z druhej strany. Koľkokrát ste si to už pomysleli? Ležíte na pláži, slnko vám jemne hladí pokožku, more sa leskne ako rozliate striebro a vietor vám pošepká tú známu vetu: „Tu by som chcel/a ostať navždy.“ Znie to krásne, pokojne a tak dovolenkovo. A niekde neďaleko, možno len o pár metrov ďalej, si niekto iný – domáci, ktorý práve dolieva hosťom vodu, kontroluje rezervácie alebo nesie nové uteráky – hovorí: „Len nech už je september.“ A tak vzniká ten večný paradox – vy túžite po tom, čo my máme, a my túžime po chvíľke toho, čo máte vy. Realita dovolenkového raja Turista prichádza s očami plnými hviezd a plánmi, ako každý deň preleží pri mori. Vzduch vonia po soli, rybách a opaľovacom kréme – jednoducho raj. Lenže za kulisami tejto pohody je svet, kde sa nepočíta, koľko dní zostáva do dovolenky, ale koľko dní zostáva do j...

V Chorvátsku je školský systém na smeny realitou už celé desaťročia. Jeden týždeň deti chodia na rannú smenu, ďalší týždeň na popoludňajšiu. Nie je to preto, že by si to rodiny vybrali – dôvod je jednoduchý: školy nestačia. Tried je málo, detí veľa. Napríklad v Eminej škole je len 6. ročník rozdelený do štyroch tried, každá po 18 žiakov. Kapacity budov sa preto delia, aby sa všetky deti zmestili do lavíc. Hlavné dôvody tohto systému: nedostatok priestorov – školy nemajú dostatok učební, aby sa všetci učili naraz, veľký počet žiakov – najmä v mestách je detí viac, než zvládne kapacita, tradičný model – systém smien funguje už desaťročia a stal sa zvykom, personálne limity – niekde chýbajú aj učitelia, hoci hlavným problémom sú priestory, financie a organizácia – výstavba nových škôl je drahá, preto štát dlhodobo udržiava tento model. V niektorých menších alebo novších školách sa postupne prechádza na jednosmenný režim, no vo veľkých mestách ako Záhreb, Split či Z...