Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu.
📻 Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu.
(Inšpirované krásnym textom autora Dragana Petrića.)
Môj nono počúval každé ráno predpoveď počasia v rádiu. Sedel pri káve s takou vážnosťou, s akou niektorí ľudia počúvajú pápeža z balkóna vo Vatikáne.
Moja nona zatiaľ sedela oproti nemu a viedla vlastný hydrometeorologický ústav. Taký, na ktorý by boli krátki aj všetci meteorológovia sveta.
Keď sa mačky lízali proti srsti – jugo.
Keď lastovičky lietali nízko nad morom – dážď.
Keď ju začala svrbieť jazva po slepom čreve – zmena počasia. "Do dvoch dní, najneskôr troch."
Ale keď ju pichlo v ľavom kolene...
Tak tam sa končili všetky diskusie.
Ľavé koleno bolo nonin radar.
A ľavé koleno znamenalo jediné...
NEVERA.
Každé ráno sa tak pri stole odohrával súboj dvoch inštitúcií.
Rádio zahlásilo:
"Na Jadrane prevažne jasno, vietor slabý až mierny..."
A nona len mávla rukou:
"Ale prosím ťa... čo oni vedia!"
Jedného horúceho júla rádio tri dni po sebe sľubovalo krásne slnečné počasie.
Na tretí deň nona vyšla na rivu, pozrela na oblohu a vyhlásila tónom, akým sa kedysi oznamovali vojny:
"Na obed bude nevera!"
Všetci sa smiali.
Nebo bolo modré ako pohľadnica.
More hladké ako olej.
Len jeden nemecký turista – Helmut – sa rozhodol poslúchnuť starú pani. Chcel si prenajať loď na Biševo, ale nona ho chytila za lakeť a svojou jedinečnou kombináciou komižského dialektu, nemčiny a medzinárodnej gestikulácie mu vysvetlila:
"Herr! Nix barka! Nix Biševo! Bum-bum z neba! Kaput!"
O dvanástej a piatich minútach sa obloha rozlomila.
Spustila sa taká nevera, že ju dodnes ľudia spomínajú.
Riva bola pod vodou.
Lode sa vracali z Biševa plné turistov zelených ako olivový olej.
Len Helmut stál pekne v suchu pod noniným balkónom a pozeral na ňu, akoby práve stretol dalmatinskú vešticu.
Od toho dňa každé ráno prišiel s čokoládou, kávou alebo nejakým darčekom a s vážnou tvárou sa spýtal:
"Frau Prognoza... wie Wetter?"
Nona privrela oči.
Poradila sa s ľavým kolenom.
A vydala denný bulletin.
"Dnes môžeš na barku... ae."
Helmut sa vždy len úctivo uklonil.
Posledný deň dovolenky konečne nabral odvahu a cez syna sa opýtal, v čom je celé tajomstvo.
Nona nadvihla zásteru, ukázala na ľavé koleno a povedala:
"Toto je satelit. NASA taký nemá."
...
Nonin satelit odišiel do dôchodku už pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
A ja?
Ja dnes sledujem tri aplikácie.
Jedna ukazuje slnko.
Druhá búrky.
Tretia tvrdí, že vlastne nevie.
A potom príde jugo, nevera alebo bura úplne podľa seba.
Možno preto sa pri mori stále viac pozerám na oblohu, na lastovičky, na more... než na mobil.
Lebo nie všetko sa dá zmerať satelitom.
Niektoré veci sa jednoducho dedili z generácie na generáciu.
A úprimne...
koľkí z vás si pri čítaní povedali:
"Presne taká bola aj moja babka." 😊
✍️ Inšpirované textom autora: Dragan Petrić. Adaptácia do slovenčiny s vlastným rozprávačským štýlom.
Komentáre
Zverejnenie komentára