Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu.
📻 Rádio tvrdilo jedno. Nonino koleno druhé. A v Dalmácii sa vždy viac verilo kolenu. (Inšpirované krásnym textom autora Dragana Petrića.) Môj nono počúval každé ráno predpoveď počasia v rádiu. Sedel pri káve s takou vážnosťou, s akou niektorí ľudia počúvajú pápeža z balkóna vo Vatikáne. Moja nona zatiaľ sedela oproti nemu a viedla vlastný hydrometeorologický ústav. Taký, na ktorý by boli krátki aj všetci meteorológovia sveta. Keď sa mačky lízali proti srsti – jugo . Keď lastovičky lietali nízko nad morom – dážď. Keď ju začala svrbieť jazva po slepom čreve – zmena počasia. "Do dvoch dní, najneskôr troch." Ale keď ju pichlo v ľavom kolene... Tak tam sa končili všetky diskusie. Ľavé koleno bolo nonin radar. A ľavé koleno znamenalo jediné... NEVERA. Každé ráno sa tak pri stole odohrával súboj dvoch inštitúcií. Rádio zahlásilo: "Na Jadrane prevažne jasno, vietor slabý až mierny..." A nona len mávla rukou: "Ale prosím ťa... čo oni vedia!" Jedného horúceho júl...
