DVE POD JEDNÝM SRDCOM

 

príbeh Emy a jej sestričky

PROLÓG

Dievčatko, ktorého tvár nepoznám

Sú veci, na ktoré človek zabudne. Dátumy, rozhovory, tváre ľudí, ktorých kedysi stretol.

A potom sú dni, ktoré sa vám vpália do pamäti tak hlboko, že ich odtiaľ nedostanete, ani keby ste veľmi chceli.

26. február 2013.

Deň, keď jednému z mojich dvoch dievčatiek prestalo biť srdce.

A potom 28. február 2013.

Deň, keď sa narodila moja dcéra Ema.

Dva dni. Dve dcéry. Dva osudy.

Jedna prišla na svet živá. Druhá už nie.

Dodnes neviem, ako vyzerala tvár mojej druhej dcérky. Nikdy som ju nevidela. Nikdy som ju nedržala v náručí. Nikdy som jej nepohladila líčko.

V nemocničnej dokumentácii zostala zapísaná ako Ž Gemini II.

Deväťsto gramov.

Toľko vážila.

Jej sestra Ema mala tisícšesťsto gramov.

Boli jednovaječné dvojčatá. Dve dievčatká, ktoré vznikli z jedného oplodneného vajíčka. Deväť mesiacov som ich pod srdcom nenosila. Ich spoločný čas sa skončil oveľa skôr.

Mali jednu placentu. Jeden plodový vak. Každá svoje srdce.

A ja som bola ich mama.

Keď dnes pozerám na Emu, vidím dievča, ktoré vyrástlo napriek všetkému, čím si na začiatku života prešlo.

Vidím ju smiať sa, rozprávať, hnevať sa, snívať svoje sny.

A občas mi hlavou prebehne myšlienka, ktorú nevyslovujem nahlas.

Aká by bola jej sestrička?

Podobala by sa na Emu? Mala by rovnaký úsmev? Rovnaký pohľad? Boli by nerozlučné alebo by sa hádali o úplné maličkosti?

Neviem.

A nikdy sa to nedozviem.

Dlho som si myslela, že tento príbeh patrí minulosti. Že niektoré veci jednoducho zostanú nevypovedané.

Lenže dnes viem, že príbeh mojej druhej dcérky sa neskončil tým, že jej prestalo biť srdce.

Zostal vo mne.

A tak som sa rozhodla napísať ho.

Nie preto, aby som hľadala vinníka. Ani preto, aby ma niekto ľutoval.

Ale preto, že som bola mamou dvoch dievčatiek.

A chcem, aby sa na obe pamätalo.

Dve čiarky nestačili. 

My sme mali rovno dve deti.

Keď som sa dozvedela, že čakám dvojčatá, bola som šťastná.

Nie vystrašená. Nie zaskočená predstavou, čo všetko nás čaká. Jednoducho šťastná.

Čakala som dieťa. A zrazu sa ukázalo, že nie jedno, ale dve.

Dve malé bytosti, ktoré vo mne začínali svoj život.

A môj manžel?

Ten bol na seba patrične hrdý.

Veď sa mu podarilo „urobiť“ rovno dve deti naraz!

Kým ja som si uvedomovala, že budem mamou dvojčiat, on mal zjavne pocit, že podal životný výkon.

A úprimne? Nechala som ho v tom.

Veď nech má človek radosť zo svojich zásluh. Aj keď tú najťažšiu časť práce bude nasledujúce mesiace vykonávať niekto úplne iný.

Ja.

Vtedy sme ešte netušili, čo nás čaká.

Nevedeli sme nič o monochoriálnom monoamniálnom tehotenstve. O spoločnej placente, jednom plodovom vaku či selektívnej rastovej reštrikcii.

Boli sme jednoducho rodičia, ktorí čakali dve deti.

A mali sme radosť.

Obrovskú.

Dokonca sme už mali pripravené aj mená.

Janka a Danka.

Dve dievčatká. Dve sestry. Dva životy, ktoré sa mali začať spoločne.

A vtedy som ešte nemala dôvod myslieť si, že by to mohlo byť inak.

.. pokračovanie nabudúce