BELMONDO, MOJE REBRO A MANŽELSKÁ DIAGNÓZA

 

BELMONDO, MOJE REBRO A 

MANŽELSKÁ DIAGNÓZA

alebo ako som si odkašľala zdravie a manžel mi vysvetlil, že za všetko môžu cigarety.

Za oponou – zo života jednej ženy, ktorá už naozaj nepotrebuje ďalšie vyšetrenie. Stačí jej vlastný manžel.

Deti moje, ja už neviem.

Človek si myslí, že keď prežije päťdesiatku, všelijaké životné katastrofy, choroby, podnikanie, účtovníctvo, pubertu vlastného dieťaťa a manželstvo s Belmondom, tak ho už nič neprekvapí.

Omyl.

Dnes som zistila, že najväčším zdravotným rizikom v našej domácnosti nie je moje puknuté rebro.

Je to Belmondo s otvorenými ústami.

Ale pekne po poriadku.

Ako som sa z Viru vrátila rovno do náručia alergie

Celé leto som bola na Vire. More, slnko, slaný vzduch, pohoda. Teda pohoda v rámci možností, pretože pri mojom životnom tempe by aj dovolenka potrebovala dovolenku.

Lenže potom sme sa vrátili do Záhrebu.

A tam ma už zrejme s otvorenou náručou očakávala moja stará známa – alergia.

Ambrozia, trávy, pele a všetky tie lietajúce potvory, ktoré sa rozhodli, že môj dýchací systém je ideálne miesto na jesennú párty.

Na Vire som takéto problémy nemala. A zrazu po návrate do Záhrebu – nos ako vodovodný kohútik, soplíky, upchaté dutiny a kašeľ.

Ale nie obyčajný kašeľ.

Ja som kašľala tak, že keby ma postavili na štartovacie pole, nepotrebujem motor. Vlastným kašľom by som sa odpálila minimálne do vedľajšej župy.

Kašľala som tak, že sa mi triasli rebrá, vnútornosti aj posledné zvyšky dôstojnosti.

A keďže to neprestávalo, skončila som na pľúcnom.

Absolvovala som spirometriu, vyšetrovali mi dýchanie, pľúcne funkcie a reakciu na liek rozširujúci priedušky.

Riešil sa návrat mojej alergickej astmy a dostala som Ventolin.

Samozrejme, lekári sa ma pýtali aj na fajčenie.

Koľko cigariet denne?

Odpovedala som pravdivo.

Nič som netajila, pretože keď idem k lekárovi, nejdem tam vyhrať súťaž o najzdravšie pľúca v Chorvátsku.

Lenže podľa toho, čo mi vysvetlili, pľúcne funkcie boli zachované. Neriešili u mňa zníženú kapacitu pľúc ako vysvetlenie kašľa, ale najmä alergickú a astmatickú zložku ťažkostí.

Samozrejme, fajčenie dýchacím cestám neprospieva, ale celý môj problém sa nedal odbiť jednou vetou o cigaretách.

A práve toto som sa pokúšala vysvetliť Belmondovi.

Ale márne.

Pretože môj muž má jednu vzácnu schopnosť.

On nepotrebuje spirometriu, pneumológa ani výsledky vyšetrení. On má názor.

A názor je u nás doma, ako všetci vieme, niekedy silnejší než medicínska dokumentácia.

Rebro, ktoré už toho malo dosť

No a potom jedného krásneho dňa – pich!

Pod pravým rebrom.

Taká bolesť, akoby mi niekto pri otočení v posteli zapichol medzi rebrá samurajský meč.

Tak som sa dnes vybrala na ďalšie vyšetrenie.

Belmondo ma milostivo odviezol do Novej Magnolije. Urobili mi ultrazvuk, popozerali brucho, postláčali, pomerali, vyšetrili.

A podľa toho, čo mi povedali, mám natrhnuté medzirebrové svalstvo a napuknuté rebro.

Jednoducho som sa prekašľala až k úrazu.

Človek by čakal, že manžel prejaví súcit. Že povie:

„Miláčik, to ma mrzí. Oddýchni si. Dnes všetko urobím ja.“

No iste.

Môj Belmondo sa na mňa pozrel a zahlásil:

„To máš z cigariet!“

Prosím?

Ja mu vysvetľujem, že som bola na pľúcnom, že mi robili spirometriu, že mi predpísali Ventolin, že lekári riešili alergickú astmu a že sa mi to celé spustilo po návrate z Viru do Záhrebu.

A on stále svoje.

Cigarety!

Samozrejme, viem, že fajčenie nie je zdravé. Nepotrebujem prednášku ani medailu za to, že fajčím.

Tak som mu pripomenula, že v Záhrebe mám alergiu na pele, ambroziu, trávy, seno a pomaly aj na vzduch, ktorý tam dýcham.

On na to, že veď vonku ani veľmi nechodím.

No áno, Belmondo. Lebo alergény predsa stoja pri vchodových dverách, kontrolujú občiansky preukaz a do bytu nevstupujú.

A vtedy som pochopila, že dnešná medicínska konzultácia sa práve skončila.

Začína sa manželská konferencia.

Belmondove zuby alebo keď sa múdrosť vráti ako bumerang

A keď už sme pri zdraví, otvorila som ďalšiu kapitolu.

Belmondove zuby.

Pred časom som mu hovorila, že nech sa o ne stará. Že vitamíny a ovocie sú síce pekná vec, ale zubára nenahradia.

Vtedy bol najmúdrejší na svete.

A dnes?

Dnes mi ten istý človek rozpráva o vitamínoch, ovocí, šťavách, paradentóze, cystách a o tom, že možno bude musieť ísť viacero zubov von.

Tak som mu povedala:

„No vidíš, Belmondo. Nedávno si sa mi smial. A teraz sa pozri, ako si dopadol.“

V tej chvíli sa môj muž zmenil.

Z Belmonda sa stal urazený francúzsky aristokrat.

„Ako si dovoľuješ takto so mnou hovoriť?! Ja som tvoj manžel!“

No práve.

A v tom je celý problém, drahý môj.

Lebo keby si bol cudzí človek, možno by som sa usmiala, popriala ti pekný deň a odišla.

Ale keďže si môj manžel, dovolím si očakávať, že budeš mať trochu pochopenia aj pre svoju ženu.

A tu sa otvorila Pandorina skrinka.

V našej domácnosti sa nevarí. U nás funguje reštaurácia s tromi jedálnymi lístkami.

Pretože, deti moje, Belmondo je úžasný muž.

Naozaj.

Len má jednu zvláštnu vlastnosť.

Keď príde z práce domov, jeho pracovný deň sa končí.

Keď prídem domov ja, môj pracovný deň sa iba prezlečie do teplákov.

Ja riešim firmu, faktúry, banku, platby, odvody, výkazy, dokumenty, komunikáciu, administratívu.

Všetko.

A potom sa rozhliadnem po dome.

A tam začína druhá smena.

A aby ste si nemysleli, že len tak pobehujem s handrou a hľadám si robotu, máme doma ešte jednu každodennú disciplínu.

Varenie.

Sme traja.

Traja ľudia v jednej domácnosti.

Normálny človek by si povedal, že navarí jeden obed a všetci sa najedia.

Ale kdeže!

U nás každý je niečo úplne iné.

Jeden chce toto, druhý tamto a tretí má svoje obmedzenia.

Ja mám histamínovú intoleranciu, rôzne autoimunitné problémy a svoje stravovacie pravidlá. Nebudem vás teraz zaťažovať zdravotnou dokumentáciou, pretože na to by sme potrebovali samostatnú knižnicu.

Podstatné je, že nemôžem jesť všetko a potrebujem čerstvo pripravené jedlo.

A keďže každý z nás má iné potreby a chute, výsledok je jednoduchý.

Každý deň varím tri rôzne jedlá. Čerstvé.

Nie jedno jedlo v troch tanieroch.

Tri jedlá!

Takže naša kuchyňa nefunguje ako bežná domácnosť.

U nás je to malá súkromná reštaurácia, v ktorej je jedna kuchárka, traja zákazníci a žiadna otváracia doba.

A kuchárka, samozrejme, nemá nárok na dovolenku.

Ráno rozmýšľam, čo kto bude jesť.

Potom kontrolujem, čo máme v chladničke.

Potom nakupovanie, príprava, krájanie, varenie, pečenie, servírovanie.

A keď sa všetci najedia?

Hádate správne.

Upratovanie kuchyne.

Lebo taniere sa samy neumyjú, hrnce sa samy neodložia a sporák sa po troch rôznych jedlách zázračne nevyčistí.

A na druhý deň?

Znovu.

Od začiatku.

Niekedy mám pocit, že keby som si na dvere kuchyne napísala „Miriam Restaurant“, Belmondo by si ešte vypýtal vernostnú kartičku.

A najlepšie na tom je, že toto všetko funguje tak automaticky, až si človek prestane uvedomovať, že za tým niekto stojí.

Že to niekto musí naplánovať, nakúpiť, pripraviť a potom po všetkých upratať.

A ten niekto som ja.

Druhá smena, ktorá nikdy nekončí

A varením sa to, samozrejme, nekončí.

Pranie, sušenie, skladanie, odkladanie, upratovanie, zbieranie vecí, ktoré sa záhadne ocitli na podlahe.

Lebo u nás doma funguje zvláštny fyzikálny zákon.

Čokoľvek Belmondo položí, zostane tam, až kým to Miriam nezdvihne.

On príde domov, ľahne si a odpočíva.

Ja prídem domov a zisťujem, že niekto musí upratať aj po tom, čo sa ráno zobudil.

Posteľ, periny, rozhádzané veci, oblečenie.

Všetko má svoje miesto.

Len sa naň tie veci akosi odmietajú dostať bez mojej osobnej asistencie.

A keď mu poviem, že by mohol aspoň vyniesť smeti, pozerá na mňa, akoby som ho požiadala, aby osobne postavil nový Pelješacký most.

Tak som mu dnes vysvetlila, že aj ja som bola chorá.

Že aj ja som pracovala.

Že aj ja som fungovala, keď mi nebolo dobre.

Že som kašľala, dusila sa, bolela ma hruď, a napriek tomu sa doma stále varilo, pralo, upratovalo a firma fungovala.

A že by bolo celkom príjemné, keby si raz všimol, že domácnosť nie je samoobslužné zariadenie s neviditeľným personálom.

A hlavne, že keď niekto príde z práce domov, nemôže automaticky predpokladať, že jeho žena je od tej chvíle osobný servis.

Pretože ja nie som len manželka.

Som aj mama, podnikateľka, účtovníčka, administratívna pracovníčka, kuchárka, upratovačka, práčovňa, logistické centrum a občas aj technická podpora pre všetko, čo má doma tlačidlo.

A keď to všetko spočítam, vychádza mi, že jediná vec, ktorú doma pravidelne nerobím, je oddych.

No a potom sme sa pohádali.

Ako psy.

Teda, aby som neurážala psov, tie sa aspoň po chvíli prestanú hádať a idú si ľahnúť.

My sme ešte chvíľu pokračovali.

Potom Belmondo chodil po dome urazený.

Ja som si dala Brufen a čakala, kedy mi prestane pichať v rebre a pulzovať v hlave.

A zrazu prišiel.

„Čo ti mám kúpiť v obchode?“

No pozrite sa.

Manželstvo zachránené.

Romantika sa vrátila.

Francúzsky šarm opäť ožil.

Lenže ja som mu povedala:

„Mne nič. Ema má zoznam, čo treba kúpiť. Nemusíš si lámať hlavu.“

A tým sa dnešné zasadnutie manželského parlamentu skončilo.

Bez uznesenia.

Bez ospravedlnenia.

Ale s nákupným zoznamom.

A viete, čo je na tom celom najzaujímavejšie?

Že ja toho svojho Belmonda mám rada.

Len by som niekedy chcela, aby pochopil, že žena nie je automaticky zdravá len preto, že ešte stojí na nohách.

Že keď zvláda firmu, domácnosť a rodinu, neznamená to, že ju nič nebolí.

A že keď má napuknuté rebro, nepotrebuje prednášku o cigaretách.

Potrebuje trochu pochopenia.

Možno čaj.

Možno objatie.

A možno úplne obyčajnú vetu:

„Dnes si ľahni. Ja to urobím.“

Ale poznáte Belmonda.

Ten by mi možno aj ten čaj urobil.

Len by sa ma najskôr opýtal, kde máme kanvicu.

A potom, kde sú šálky.

A potom, ktorý čaj chcem.

A nakoniec by mi z kuchyne zakričal:

„Miriam! A kde máme cukor?!“

Takže by som radšej vstala a urobila si ho sama.

EPILÓG: 

o jednom rebre, troch obedoch a dvoch tvrdohlavých hlavách

Keď teraz sedím a píšem tieto riadky, rebro ma stále bolí.

Belmondo je niekde vo svojom svete a ja rozmýšľam, ako je možné, že dvaja ľudia dokážu spolu prežiť toľké roky, vychovať deti, prekonať choroby, starosti, finančné problémy, životné kotrmelce, a napriek tomu sa dokážu pohádať kvôli jednej vete.

„To máš z cigariet.“

Možno to ani nemyslel zle.

Možno mal o mňa strach a len to nedokázal povedať inak.

Možno som bola ja už taká unavená, že aj obyčajná poznámka bola poslednou kvapkou.

A možno sme jednoducho obaja tvrdohlaví ako dva balkánske somáre.

Ale jedno viem určite.

Život ženy sa neskladá len z toho, čo vidno.

Za každou zaplatenou faktúrou, čistou košeľou, upratanou kuchyňou, tromi čerstvo navarenými obedmi, vybaveným telefonátom a fungujúcou domácnosťou je niečí čas, energia a práca.

A často je to práca, ktorú nikto nevidí, pretože sa stala samozrejmosťou.

Nikto sa nepýta, kto naplánoval jedlo, kto nakúpil, kto vypral, kto zaplatil účty, kto vybavil banku, kto odoslal faktúry.

Jednoducho je to hotové.

A keď sa žena jedného dňa zastaví, nemusí to byť preto, že už nechce.

Možno jednoducho nevládze.

A vtedy nepotrebuje múdre rady.

Potrebuje, aby si to niekto všimol.

Lebo láska nie je len o tom, že spolu zostarneme.

Je aj o tom, či si počas toho starnutia dokážeme všimnúť, že ten druhý už nevládze niesť všetko sám.

A tak si dnes dávam jedno malé predsavzatie.

Že keď ma bude bolieť rebro, nebudem sa tváriť, že ma nebolí.

Že keď budem unavená, poviem to.

Že keď nebudem vládať navariť tri rôzne obedy, svet sa nezrúti.

A že keď Belmondo nabudúce príde domov a opýta sa, kde má čisté ponožky, možno mu odpoviem:

„Miláčik, skús spirometriu. Možno ti ukáže smer k skrini.“

A ešte niečo.

Milý môj Belmondo.

Ak toto náhodou čítaš, vedz, že som to nenapísala preto, aby som ťa pred svetom znemožnila.

Napísala som to preto, lebo niektoré veci sa človeku ľahšie povedia s humorom než so slzami v očiach.

A pretože aj za mojimi ironickými poznámkami je stále tá istá žena, ktorá s tebou prežila kus života.

Ktorá ťa má rada.

Ktorá vie, že ani ona nie je dokonalá.

Ale ktorá by niekedy chcela byť jednoducho len tvojou ženou.

Nie tvojou sekretárkou, kuchárkou, upratovačkou, účtovníčkou a osobnou pripomienkovou aplikáciou.

Len ženou, o ktorú sa občas postaráš aj ty.

A keď už budeš mať potrebu mi nabudúce vysvetľovať, z čoho mám kašeľ, pokojne môžeš.

Ale najskôr, prosím ťa, vynes smeti.

Čo vám poviem, deti moje.

Rebro sa časom zahojí.

Svalstvo sa zregeneruje.

Kašeľ hádam prestane.

Ale na Belmonda?

Na Belmonda ešte medicína nevynašla liek.

A keby aj vynašla, určite by sa ma opýtal, kde som mu ho odložila.

Vaša Miriam

P. S. pre Belmonda:

Ak toto čítaš, tak ťa ubezpečujem, že ťa stále ľúbim. Aj keď ma občas vytáčaš viac než práčka na 1 400 otáčok.

A keď budeš mať chuť sa uraziť, najskôr sa pozri do kuchyne.

Možno tam práve varím tri rôzne obedy, s boľavým rebrom riešim faktúry a rozmýšľam, kto zase nechal ponožky na zemi.

A ak sa rozhodneš, že mi chceš pomôcť, nemusíš sa ma pýtať, čo máš robiť.

Stačí sa rozhliadnuť.

Smeti sú stále pri dverách.

a nie, samy sa nevynesú. ❤️