príbeh Miriam Kelečić ...

Najväčším príbehom Miriam Kelečić nie je Zaži Vir...

Najväčším príbehom je, že si aj po všetkom, čo zažila, nenechala stvrdnúť srdce.

Áno, tri bodky...

Tie, ktoré Miriam Kelečić tak veľmi obľubuje.

Keď som sa rozhodol napísať tento článok, myslel som si, že budem písať o cestovnom ruchu. O Chorvátsku. O prenájme apartmánov. O žene, ktorá vybudovala úspešný portál pre Slovákov a Čechov hľadajúcich dovolenku pri mori.

Po niekoľkých hodinách rozhovorov som však pochopil, že príbeh Miriam Kelečić nie je príbehom o apartmánoch.

Je to príbeh o človeku.

O žene, ktorá sa za roky podnikania naučila veľa vecí. Okrem jednej.

Nikdy sa nenaučila byť ľahostajná.

Mnohí ju poznajú ako Miriam zo Zaži Vir.

Ženu, ktorá už roky radí ľuďom, ako sa nenechať oklamať pri rezervácii dovolenky v Chorvátsku. Ženu, ktorá odpovedá na stovky správ, rieši tisíce rezervácií a často pomáha aj tam, kde by mohla jednoducho povedať: „To už nie je môj problém.“

Lenže ona to nepovie.

Práve naopak.

Často rieši problémy ľudí, ktorých nikdy predtým nevidela a ktorých možno už nikdy neuvidí.

Na internete pôsobí neprehliadnuteľne.

Priama.

Niekedy tvrdá.

Niekedy až nepríjemne úprimná.

Kvôli tomu ju jedni obdivujú a druhí kritizujú.

Keď ju však človek spozná bližšie, zistí zvláštny paradox.

Za tvrdou fasádou sa skrýva niekto, kto veci prežíva oveľa intenzívnejšie, než by ktokoľvek predpokladal.

Počas rozhovorov sa mi niekoľkokrát vrátila jedna veta.

„Nechápem, prečo sú ľudia takí chladní.“

Najprv som si myslel, že hovorí o sociálnych sieťach.

O anonymných komentároch.

O internetových diskusiách.

Nemyslela tým len to.

Myslela tým svet.

Svet, ktorý sa naučil ísť ďalej aj vtedy, keď sa niekomu práve zrútil život.

Počas posledných rokov sama zažila viac, než by si ktokoľvek prial.

Vážne zdravotné komplikácie.

Operáciu obličky.

Pobyt na jednotke intenzívnej starostlivosti.

Dni, počas ktorých človek pochopí, aký krehký dokáže byť život.

Neskôr prišiel vážny úraz dcéry Emy. Mesiace rehabilitácií, kontrol, nemocníc a neistoty. Obdobie, ktoré pozná len rodič, ktorý sedí v čakárni a čaká na ďalšiu správu od lekára.

Boli tu aj rodinné konflikty.

Sklamania.

Situácie, ktoré ju prinútili naučiť sa nastavovať hranice.

A napriek tomu každé ráno otvorila počítač a riešila problémy iných.

Nie preto, že musela.

Ale preto, že jej na ľuďoch záleží.

Možno až príliš.

Práve to je jej najväčšia sila.

A zároveň jej najväčšia slabosť.

Keď niekto príde o peniaze pri rezervácii dovolenky, nevidí len obchodný prípad.

Vidí rodinu, ktorá na tú dovolenku šetrila celý rok.

Keď číta správu o tragédii dieťaťa, nevidí len titulok.

Vidí rodičov.

Vidí školu.

Vidí vlastnú dcéru.

Keď niekto v skupine požiada o radu, neodpovedá len ako administrátorka.

Odpovedá ako človek.

Počas rozhovoru som si všimol ešte jednu zvláštnu vec.

Keď rozprávala o svojich úspechoch, bola stručná.

Keď rozprávala o problémoch iných ľudí, vedela o nich všetko.

Pamätala si mená.

Príbehy.

Situácie.

Detaily.

Akoby si ich niesla spolu s nimi.

Práve vtedy som pochopil niečo podstatné.

Miriam nepracuje s apartmánmi.

Miriam pracuje s ľuďmi.

A to je veľký rozdiel.

Apartmán je len nehnuteľnosť.

Rezervácia je len administratíva.

Ale človek na druhej strane telefónu alebo emailu je pre ňu skutočný.

So svojimi obavami.

Svojimi očakávaniami.

Svojimi problémami.

Možno aj preto sa občas dostáva do konfliktov.

Nie preto, že by bola arogantná.

Ale preto, že nedokáže mlčať tam, kde má pocit, že niekto zavádza alebo škodí druhým.

Niekedy je výhodou diplomacia.

Niekedy je výhodou povedať pravdu nahlas.

Ona si väčšinou vyberie druhú možnosť.

A za tú sa platí.

Keď som sa jej na konci rozhovoru spýtal, čo ju po všetkých tých rokoch stále drží pri tejto práci, odpoveď ma prekvapila.

Nehovorila o peniazoch.

Nehovorila o podnikaní.

Nehovorila o úspechu.

Pozrela sa na fotografiu mora a povedala:

„Vieš, čo mám najradšej? Keď mi napíšu, že bezpečne dorazili a že sú šťastní.“

V tej chvíli som pochopil, že nepíšem o podnikateľke.

Ani o marketérke.

Ani o žene, ktorá vybudovala úspešný projekt.

Píšem o žene, ktorá si aj po všetkom, čo zažila, zachovala niečo, čo sa dnes stráca.

Schopnosť zaujímať sa.

Skutočne.

Úprimne.

O ľudí.

A možno práve preto býva unavená.

Možno práve preto ju niektoré veci zasiahnu viac než ostatných.

Ale možno práve preto si ju ľudia pamätajú.

Nie ako ženu, ktorá predala apartmán.

Ale ako ženu, ktorej na nich záležalo.

A v dnešnom svete je to možno vzácnejšie, než si uvedomujeme.