V Chorvátsku je školský systém na smeny realitou už celé desaťročia. Jeden týždeň deti chodia na rannú smenu, ďalší týždeň na popoludňajšiu. Nie je to preto, že by si to rodiny vybrali – dôvod je jednoduchý: školy nestačia. Tried je málo, detí veľa. Napríklad v Eminej škole je len 6. ročník rozdelený do štyroch tried, každá po 18 žiakov. Kapacity budov sa preto delia, aby sa všetky deti zmestili do lavíc.
Hlavné dôvody tohto systému:
-
nedostatok priestorov – školy nemajú dostatok učební, aby sa všetci učili naraz,
-
veľký počet žiakov – najmä v mestách je detí viac, než zvládne kapacita,
-
tradičný model – systém smien funguje už desaťročia a stal sa zvykom,
-
personálne limity – niekde chýbajú aj učitelia, hoci hlavným problémom sú priestory,
-
financie a organizácia – výstavba nových škôl je drahá, preto štát dlhodobo udržiava tento model.
V niektorých menších alebo novších školách sa postupne prechádza na jednosmenný režim, no vo veľkých mestách ako Záhreb, Split či Zadar zostáva systém smien stále normou.
Je deväť hodín večer. Vonku je ticho, iné rodiny už dávno odkladali taniere, deti si umývajú zuby a chystajú sa spať. ( mimo Hr)
A my? My si len teraz prvýkrát sadáme k
večeri.
Nie preto, že by sme stratili pojem o čase. Nie preto, že by sme si chceli dopriať nočnú romantiku.
Ale preto, že škola končí 19:05 podľa toho koľko majú hodín a či majú ešte nejaké krúžky..
Škola na smeny – slová, ktoré znejú ako pracovná zmena v továrni.
Deti prichádzajú domov unavené, hladné, s taškou ťažkou ako deň, ktorý sa skončil príliš neskoro.
Namiesto ihriska – tma.
Namiesto rodinného času o šiestej – rozhovory až o deviatej, keď už aj smiech znie viac ospalo než radostne.
Ema dnes odišla z domu o 10.30 .. krúžky doobeda a od 13.35 …
Poobedná smena.
Deti, ktoré by mali po škole bežať na ihrisko, nie sa vracať domov za tmy.
Deti, ktoré by mali večer čítať rozprávky, nie prichádzať hladné až v hodine, keď iné rodiny už dávno spia.
Je to zahul.
Režim mimo štandardu, obrátený naruby.
Systém, ktorý berie rodinám normálny rytmus a deťom kradne ich prirodzenosť.
Nie je to ani romantické, ani výnimočné – je to únavné a nespravodlivé. Čim som staršia horšie to znášam.. a deti.. tie si musia zvyknúť?! (zvyknúť si na to, že dieťa chodí zo školy v noci,
že rodina spolu večeria v čase, keď by mala spať,
že režim nám diktuje, kedy môžeme byť spolu –
to nie je normálne.
A nikdy by nemalo byť.)
Je to zvláštny režim – nie rytmus života, skôr “hmla”, ktorá berie energiu.
Posúva všetko mimo poriadku: spoločný čas, pokoj v dome, obyčajnú večeru.
A my tu sedíme, spolu, hoci neskoro. Sme vďační za každý okamih, no zároveň cítime, že takto to nemá byť.
Večera o deviatej je symbolom toho, že niekde sa stratila logika – a s ňou aj obyčajná ľudská pohoda.
Tyždeň ranná a Týždeň poobedna .. des
„Je to pre rodiny náročné a režim často berie energiu, no kvalita školstva – najmä v cudzích jazykoch – je v Chorvátsku citeľne vyššia než na Slovensku. Hovorím to z vlastnej skúsenosti: syn študoval a maturoval na Slovensku, dcéra tu v Chorvátsku – a ten rozdiel je jasný.“
Komentáre
Zverejnenie komentára