zážitky v zubárskom kresle ...

Deň, keď som takmer zomrela… na odtlačkoch

Hovorí sa, že na všetko príde ten správny čas.
Aj na zuby.
Bohužiaľ.

Moje dolné zuby sa jedného krásneho dňa rozhodli, že končia pracovný pomer bez výpovednej lehoty. Žiadne HR, žiadne odstupné. Proste: „Čau, my ideme.“ A tak prišiel ten osudný deň po trhaní ... došiel ten deň odtlačkov.

„To bude len odtlačok,“ povedala moja zubárka Vlatka.
Áno. LEN.

Celú noc som nespala. Mozog mi prehrával katastrofické scenáre – od udusenia cez dramatický odchod z ambulancie až po titulky: „Žena sa stratila v zubárskej hmote, nenašli ju dodnes.“

Ráno som vstala ako zombie po nočnej šichte v horore. O pol deviatej som už bola oblečená, pripravená a mentálne zmierená so svojím osudom. Cesta? Luxusných 800 metrov. Peši. Lebo keď ideš na odtlačky, chceš mať čas premýšľať nad všetkými životnými rozhodnutiami, ktoré ťa k tomu doviedli.

Samozrejme som prišla skôr. Lebo neskoro sa neráta. Skoro je nový štandard paniky.

Vlatka – inak fakt super žena – prišla, usmiala sa tým pokojom človeka, ktorý vie, čo ťa čaká… a že ty o tom ešte nemáš ani potuchy.

Sadla som si do kresla. To kreslo. Ten trón utrpenia. IKEA by sa mala hanbiť, že ešte nevyrobila taký ergonomický nástroj na existenciálnu krízu.

„Neboj sa,“ povedala Vlatka a miešala tú hmotu.

Spodné zuby? Pohodička. Luxus. Wellness pobyt pre jazyk. Dýchala som, existovala som, mala som kontrolu nad svojím životom.

A potom… prišla horná lyžica.

Priatelia. To nebola lyžica. To bol test charakteru.

V momente, ako mi to šupla do úst, som pochopila všetkých budhistických mníchov. Ten boj. Tá koncentrácia. To hľadanie vnútorného pokoja, keď máš pocit, že sa ideš pozvracať na dizajnovú bordovo-sivo-striebornú ambulanciu.

„Dýchaj nosom… pomaly… kľudne…“ kričala Vlatka.

Nos? Aký nos?! Ja som mala pocit, že môj nos práve podal výpoveď spolu so zubami.

Slzy mi tiekli. Make-up? Neexistuje. Dôstojnosť? Odhlásená.
V hlave mi bežala jediná mantra:

„Prežijem… a potom sa NAJEM.“

To bola moja motivácia. Nie meditácia. Nie vnútorný pokoj.
Jedlo. Kusanie. CHRUMKANIE.

A tak som tam sedela. Pol človek, pol tragédia, pol reality show.

A potom… to skončilo.

Vybrala tú lyžicu.
Ja som sa znova narodila.

---

Epilóg: Znovuzrodenie v štýle „viral“

Od toho dňa si vážim tri veci:

1. Dýchanie nosom – underrated skill.

2. Zubárky menom Vlatka – hrdinky bez plášťa.

3. A hlavne… schopnosť zahryznúť sa do jedla bez toho, aby si pri tom premýšľala o svojej mortalite.

Ak ma niekedy uvidíte jesť… vedzte, že to nie je obyčajné jedenie.
To je oslava života.

A ak pôjdete na odtlačky…
nebojíte sa.

Len si zapamätajte:

Keď príde horná lyžica… všetci sme si rovní.