„Obuj si moje chorvátske topánky“

 FEJTÓN: Obuj si moje chorvátske topánky (pozor, omoria ti ponožky)

autor Miriam Kelečić 11.12.2025 

Poď, požičiam ti svoje topánky. Nie tie plážové žabky z Instagramu, v ktorých vraj „celé dni behám po pláži a život je jedna veľká dovolenka“. Nie, nie. Myslím tie druhé – ťažké, pracovné, vybavovačkovo-administratívne topánky, v ktorých to človeku šuští pod nohami účtami ešte skôr než štrkom na pobreží.

Áno, žijem v Chorvátsku. Áno, máme dom na ostrove Vir. Áno, prenajímame byty. Áno, máme dom v Záhrebe, kde Ema chodí do školy. A áno, máme aj dom pri mori – dolu bývame my, hore dva byty pre hostí.
A presne tu sa začína tá „dovolenka“, ktorú mi ľudia závidia.

Poď, obuj si moje topánky.
Ucítiš, ako tlačia tam, kde končí Instagramový filter a začína realita.

Lebo každý byt – a teraz sa nadýchni – potrebuje údržbu, vybavenie, účty, papiere, dane, opravy, revízie, výmeny, maľovanie, a občas aj zásah exorcistu, keď odídu hostia a nechajú po sebe… ehm… umelecký dojem.

A teraz si predstav, že toto máš nie raz.
Nie dva razy.
Ani tri razy.

Ale štyrikrát.
Štyri byty, štyri zdroje radosti, štyri zdroje šekov.

Áno, presne ako vy – ktorí mi denne závidíte život pri mori – aj ja dostávam účty. Lenže kým vy vyťahujete jeden šek zo schránky, ja vytiahnem kolekciu, malú literárnu edíciu nazvanú 

„Realita dospelosti v štyroch dejstvách“.

A viete, prečo mi závidíte?
Lebo som vraj sebavedomá.
To je milé, ďakujem, už som dlho takú dobrú fikciu nečítala.

Sebavedomá som asi tak, ako je delfín suchozemec. Introvert, ktorý radšej píše než hovorí, proste robí dojem len dovtedy, kým neotvorí ústa. A keby ste ma stretli, pochopíte, že moje sebavedomie je zhruba na úrovni pierka vo vetre.

Jedna výnimka existovala – počas korony. Vtedy som sa obetovala, ukázala svoju tvár médiám, aby ste videli realitu cestovania a toho, ako tu v skutočnosti funguje život. Nie život z pohľadnice, ale ten druhý – s kuframi, kontrolami, obmedzeniami a neobmedzeniami ..  odriekaním, stresom.

A odvtedy mám pocit, že niektorí nevidia nič z toho, čo som prežila. Vidia len to, že som pri mori.
Nie v účtoch, nie v administratíve, nie v zodpovednosti, nie v realite.

Tak poď.
Obuj si moje topánky a kráčaj mojou cestou.

Prejdi sa medzi štyrmi nehnuteľnosťami, zaplať štyri sady daní, rieš štyri sady porúch, štyri sady šekov, štyri sady hostí, ktorí „len chceli otvoriť okno a okno sa rozpadlo samo od seba, prisaháme“.
A až keď si to všetko odkráčaš, povedz mi, či ťa bolia nohy.

A možno… možno až vtedy pochopíš, že život pri mori nie je len pohľadnica.
Je to aj práca.
A niekedy aj poriadne hlboká voda.

Ale ak chceš, poď.
Topánky sú pripravené.
Len rátaj s tým, že pri prvom kroku sa ti do nich nahrnie piesok reality. 

Epilóg

A tak sa náš príbeh končí tam, kde sa pre väčšinu ľudí iba začína – pri fotke mora, západe slnka a domnienke, že život pri pobreží je nekonečná pohľadnica šťastia.
Ak si však dočítal až sem, vieš, že za tou pohľadnicou je vždy ešte druhá strana. Tá, na ktorú treba nalepiť známku, zaplatiť účty, vymeniť žiarovku, opraviť klimatizáciu a niekedy aj vlastné predstavy o ľahkom živote.

Život pri mori nie je ilúzia. Je skutočný, krásny – ale aj hlučný, vyťažený, chaotický. Nevoňajú tu len borovice, ale aj realita, ktorá sa lepí na päty ako piesok po celodennom dni na pláži.

A predsa…
Stálo to za to. Milujem ten letný turistický šušur ale hlavne ja nikomu nič nezávidím ..

Aj keď mnohí z vás máte lepšie autá, oblečenie, kabelky, nechty ba aj stihnete kaderníčku každý mesiac.. 
ale nevadí nezávidím aj  preto, že som si tento život odžila sama – vo svojich vlastných topánkach, s vlastným tempom, vlastnými prekážkami aj vlastnými výhrami. 

Tak ak si niekedy budeš myslieť, že niekoho život je dokonalý, skús si spomenúť na tieto riadky. Na more bez filtra. Na topánky, do ktorých sa vôbec nevošlo toľko romantiky, koľko do nich vkladali iní.

A ak ťa aj tak stále láka kráčať mojou cestou, nech sa páči – obuj si ich.
Len pozor.
Realita má ostré kamienky... ale aj tie ostré kamienky sú pre mňa krásne, lebo su moje .. 
A každý jeden z nich ti pripomenie, že skutočný život sa neodohráva na Instagrame, ale v tých chvíľach, ktoré nikto nefotí.

Toto je môj život pri mori. Bez filtra.

a vlastne som vďačná, že na Vás tak lákavo pôsobí "ten môj morský život"