2.1.2021 vyhlásený štátny smútok
Vidíš, človeče? Vidíš, aký si malý a bezvýznamný? Aké malé sú vaše túžby proti sile, ktorá vás vyvádza z miery? Aký maličký ste vy a vaša strecha. Zožerie vás egocentrizmus a sebectvo, pretože sa to stáva aj vám. Tam niekde sa to nedeje. Deje sa to tam, pred tvojimi dverami. Povedz mi ... Čím sa budeš chváliť, ak ti pôda skĺzne pod nohami ? Ak vám padne ťažký kameň na srdce, nie na auto. Aj potom by vás zaujímalo, či sú na novom zbesilom aute škrabance? Čo ak všetko, pre čo žijete, zmizne v okamihu? Aj ľudia a domovy a autá a drahé topánky a tašky. V okamihu, keď otvoríte svoje srdce alebo to málo, čo z neho ostalo, a uvedomíte si, že sa to vonku deje presne to čo sa vonku nikdy nestane, možno bude mať zmysel aj tento život. Sme jeden. Vždy sme ním boli. A vojny sa vedú tu, nie tam. A hlad vládol tu, nie tam. A vyskytujú sa tu povodne. A zemetrasenia. A choroba. Kým vaše srdce nepocíti bolesť a bezmocnosť niekoho iného, nikdy nebudete žiť naplnení. Bohatstvo sa skrýva v utrápenej duši, verte mi. Pokiaľ žijete len preto, aby si zhrňal a naplnili si vrecká z polí života, vyprázdnuješ si svoju dušu. Pretože taký duch nerozumie, je slepý a hluchý.
Stáva sa to aj vám.
A po lícach sa mi kotúľala ťažká slza, bolestivá a prepychujuca srdce. Stekla mi po krku, tak som ju utrela a zhlboka sa nadýchla. Hľadal som trhlinu v stene - je preč. Nie sú tam žiadne praskliny, ale stále plačem. Prečo som plakala? Mne sa to nedeje. Verila som, že choroba obíde aj nás. To by bolo spravodlivé, minimálne do konca roka. Ale nie je. Takže celé dni sledujem bezmocnú ženu a sledujem tieto ruiny života. Dali sme si prst na čelo. Niekomu si ublížil. Niekto nad vami zvykol plakať. Teraz to bolí? Zarývajú sa tieto slová cestou k tej skamenenej časti duše? Kope osud týchto ľudí ako bezdomovcov na cestu? Títo ľudia, ktorí sa ponorili do zúfalstva a vytrvalo sa snažia vyjsť. Vidíš? Stáva sa to aj vám. Máte v živote veľké plány? Čo zahŕňajú? Prestíž? Dobré auto? Byt? Dobrá práca? Kravatu okolo krku a kabát? Luxusný kočík a modernejšia kolíska? Zastavte sa na chvíľu a nadýchnite sa. Predstavte si ... Za pár milisekúnd všetko zmizne. Zrúti sa na zem. Pozrite sa na odraz v zrkadle, minimálne dnes. Nebuďte ľahostajní. O svojich pocitoch rozhoduješ dnes. Sú nehmotné. Pamätajte na tých, ktorých ste zanechali, a na tých, ktorých ste ponížili. Pamätajte aj na tých, ktorých máte radi. Kde sú? Pamätajte na ľudí, nie na veci. Počuješ sirény? Alebo ston tej ženy, ktorá je pochovaná za novinárom? Pretože ja to počujem a cítim v každom svale, v krku a na tvári. A je to bolestivé, pretože sa to deje priamo pred mojimi očami. Pretože ... Stáva sa to tebe aj mne. Stáva sa nám to. Otvorme oči a natiahnime ruku.
Úprimne...
Komentáre
Zverejnenie komentára