Zima vie byť krásna, ale niekedy nám vlezie do hlavy, do nervov aj do peňaženky. A keď sa k tomu pridá lososová kríza, hormonálny cirkus a bura, ktorá odfúkne pol domu, človek zistí, že jediná istota je vlastný humor. Napísala som fejtón o ženskej realite, zime, podnikaní, rodinných „zenoch“ a malých dramatických momentoch, ktoré nás držia nad vodou. Možno sa v ňom nájdete aj vy.

Miriam Kelečić Zagreb 03.12.2025

ÚVOD

Zima má zvláštny talent: dokáže nám zhltnúť svetlo, náladu aj zdravý rozum ešte skôr, než stihneme rozsvietiť prvú adventnú sviečku. A tak sa ocitáme v životnom paradoxne – snažíme sa rozdávať radosť, plánovať sviatky a držať biznis nad vodou, zatiaľ čo zvnútra nás rozožiera melanchólia, unavené hormóny a pocit, že celý vesmír má urgentnú potrebu skúšať našu trpezlivosť.

Toto je fejtón o zime, lososovi, agentúrnom živote, žľaboch odfúknutých burou, rodinnej „zenovej pohode“ a žena–versus–všetko vesmírnej dráme, ktorú všetky poznáme. A akokoľvek nám je smiešne–do–plaču, v tom smiechu sa dá prežiť viac, než by sme čakali.

---

ZIMNÁ DEPKA, LOSOS A INÉ ŽIVOTNÉ DRÁMY

Surfujem, klikám, porovnávam. Hodiny sledujem ceny apartmánov – naše zo ZaživíR a tie od iných agentúr – a výsledok sa tvári stabilnejšie ako predpoveď inflácie: sme najlacnejší. Cenovo, kvalitou, službami.
A predsa príde správa typu:
„Ďakujeme za ponuku, rezervovali sme si inde.“
V tej chvíli premýšľam, či som aj ja tak trochu niekde inde. Podľa hormónov určite.

Zimná tieseň sa mi nasťahovala do života ako nevychovaný hosť: vyjedá mi chladničku, vysáva energiu a ani raz nepovie „ďakujem“. Vonku tma, vnútri tma, v hlave tma – keby existovala olympiáda v zimnom reptaní, vyhrám ju s prehľadom. Bez rozcvičky.

A tak som prešla pol Záhrebu s misiou nájsť vianočný stromček, ozdoby a možno aj toho Grincha, čo mi už týždeň sedí na pleci. Keď ozdoby boli, nekúpila som. Teraz nie sú. Klasický vesmírny zákon:
„Keď to nepotrebuješ, je to všade. Keď to chceš, je to archeologický artefakt.“

Večer sedím v špajze – môj azyl prerobený na minimalistický wellness pre dušu. Cigaretka v ruke, slzy v očiach, vraj z dymu, no všetci vieme svoje. Cítim sa ako all-in-one domáca jednotka: upratovačka, kuchárka, doktorka, psychológ, ekonóm, opravár, IT technik a občasná terapeutka všetkého, čo dýcha.
Chýba mi už len titul: Obetná koza roka – a môj životopis je kompletný.

Moje dievčatá v tíme ZaživíR to majú podobne – až na to, že sú viac zenové. Ja som sa včera pohádala… sama so sebou. Argumenty lietali, hlas stúpal, jediné, čo chýbalo, bol rozhodca s píšťalkou.

A doma? Zenová sekta pokoja. Všetci šťastní, spokojní, pokojní. Ja pritom bojujem s existenčnou krízou menom Losos.
Chcela som ho kúpiť na Vianoce – lebo čo ak nebude? A potom nebude ani sviatok. A to by EÚ určite legislatívne nezvládla.
Muž ma nechcel odviezť. Potom ma nechcel odviezť ešte viac. Potom ma odviezol napoly. A ja, v plnej noblese menopauzovej bohyne, vyhlásila:

„Vyserem sa vám na celé Vianoce. Darček si kupujem sama. A vám dám taký, že si ľahnem pod stromček s mašľou okolo krku.“

Rodinná pohoda 2025. Pohľadnica hotová.

A aby toho nebolo málo – bura nám odfúkla okapové žľaby na celej severnej strane domu. Radosť žiť, kým ešte máme strechu. Doslova.

A v tom všetkom človek hľadá spôsob, ako si zlepšiť náladu.
Lexavrín niekomu pomáha, niekomu spôsobí alergiu, niekto si dá pohár vína, lebo počuje slovo „mama“… a niekedy stačí, že niekto dýcha a už nás ide rozdrapiť.

Úprimne? Najlepšie by bolo, keby prestali dýchať… aspoň na päť minút.
Pokoj v rodine, pokoj duše, pokoj sveta.
Ale dobre – nehádžme hneď extrémy na sviatočný stôl.

Tento víkend utekám na Vir. Dám si punč, sadnem si na lavičku a budem dúfať, že môj muž nebude myslieť len na „to jedno“.
Lenže ja, menopauzová víla s neplánovaným hormonálnym festivalom po pol roku, mám teraz všetko… opuchnuté. Emócie, telo, nálady aj ego.

Takže áno. Treba si spraviť radosť.
Dám si kávu.
Dám si rúž.
Nechty.
A na všetko ostatné… si dám elegantné „nech počká“.

Letela by som do Dubaja – ale môj bankový účet vyzerá ako po prísnej hladovke: prázdny, skromný, dúfajúci.
Tak si vystačím s morom na Víre. Alebo hodím bombu – obrazne, samozrejme, aby som tu hneď nemala policajnú kontrolu.

Rána sú niekedy také, že vstať z postele je výkon hodný starodôchodcu predpovede počasia – bolesť kĺbov hlási búrky tri dni dopredu.
Ale vraj príde slnko. A depresia odíde.
A ja sa hádam dovtedy nerozvediem s celým svetom.
Maximálne s polovicou. Možno s tretinou. Kto ich má stále riešiť?

A tak sedím doma a sledujem tú ich zenovú spokojnosť.
A človek má chuť zakričať:
„POHÁDAJ SA SO MNOU, KEĎ ŤA PROSÍM!“
Ale nie. Zen.

Tak aspoň píšem tento fejtón. Možno niekomu pomôže, možno pobaví, možno v ňom nájde svoju vlastnú zimnú tmu… aj iskru, ktorá ju prerazí.
Ako v zrkadle, ktoré sme si pred zimou zabudli utrieť.

---

EPILÓG

Zima nás vie ohnúť, ale nezlomí nás.
A hoci máme dni, keď sa cítime ako vlastná záloha v špajzi, svet sa vždy nejako vyrovná.
Niektoré veci si nekúpime – či už ozdoby, lososa alebo pokoj.
Ale vieme si dopriať niečo, čo je zadarmo:
úsmev, iróniu, objatie, punč na lavičke pri mori a schopnosť nespadnúť z vlastného humoru.

A to je niekedy viac než všetky vianočné stromčeky sveta.

#zimnadepka #fejton #zazivir #zilazeny #humoromprotzimu #zenovydomov #svetpodlaviec #realnyzivot #vianoce2025