Memoáre z detstva
Moje malé memoáre na detstvo: Príbehy na pokračovanie
Proste – môj brat ma miloval. Po svojom.
Bol starší o sedem rokov. Sedem rokov mal rodičov len pre seba. A potom som prišla ja. Zrazu sa musel deliť. O hračky, o čokoládu, o lízatko, o cukríky – a hlavne o pozornosť.
Prvá vec, ktorú mi urobil, som ešte nemohla chápať. Mala som dva mesiace, spala som v kočíku v obývačke. Taký ten starý, ťažký, s dobrým pérovaním, Liberty alebo Stegner. Mama ma chcela mať na očiach. Lenže brat priletel do izby, rozbehol sa a skočil na kočík. Kočík pružil ako trampolína a ja – zabalená v zavinovačke – som vyletela a skončila pod fotelkou. Tvárou dole.
Brat sa samozrejme nepriznal. Stiahol sa a skryl pod posteľ. Mama prišla ku kočíku a ja nikde. Mysleli si, že som mŕtva. Ale prežilo sa to. Jemu to prešlo. Vždy mu to prešlo.
Ďalšia epizóda bola o pár mesiacov neskôr. Bol november, mala som deväť mesiacov. Mama ma nabalila do fusaku, pripla na krásne veľké drevené sane s operadlom a brat dostal za úlohu postrážiť ma. Našťastie, len na chvíľu – pretože v tej chvíli ma spustil dolu veľkým kopcom za domom. Tam, kde tiekla rieka Poprad. Zastavil to až sused, ktorý ma z vody vytiahol. Opäť sa mu nič nestalo.
Keď som mala rok a pol, prišiel ďalší „bratský zážitok“. Mama varila, ja som bola hladná. Mala som len čakať v postieľke, zatiaľ čo brat ma mal „zabávať“. Vymyslel hru – kotúľal gramofónovú platňu o stenu, odrážala sa späť a mňa to rozosmievalo. Lenže raz sa netrafil. Platňa sa odrazila zle, zlomila sa, kúsok skončil v postieľke. Zvedavé dieťa, to som bola ja – samozrejme ten kúsok skončil v mojich ústach.
V tej chvíli brat dobehol za mamou a zreval:
„Mama, Mira žere platňu!“
A mal pravdu. Žrala som. Prehltla. A opäť sa prešlo na záchranu – rady lekárov, kapusta, banány, ktoré dodnes neznášam, a niekoľkodňové hľadanie kúsku platne v nočníku.
Brat – opäť bez následkov.
Ale najhorší príbeh má dodnes následky. Mala som tri roky, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Dúbravka, konečná autobusu, náš dom bol medzi škôlkou a jasľami. Oproti cez cestu novopostavené sídlisko s fontánou. Mal som asi štyri a pol roka, keď fontánu dokončili. Na jeseň ju mali spustiť, ale cez leto ju napustili – až po okraj.
Brat ma mal „venčiť“, kým som mala odísť na Moravu k starým rodičom. Vzala som si šaty a spodný diel plaviek. Najprv sme sa hrali na pieskovisku. A potom ma chytil a jednoducho ma zložil dovnútra fontány. Voda mi bola nad hlavu. Nevedela som plávať. A on si sadol na múrik a svoje nohy mi položil na ramená. Žiadna šanca sa vynoriť.
Pod vodou som mala otvorené oči. Zhora doliehal len smiech a krik detí. Ja som sa dusila. Snažila som sa vyskočiť, odraziť, ujsť spod jeho nôh. Bolo to preňho zábavné. Pre mňa – trauma, ktorá trvá dodnes. Voda na tvári? Neprípustné. Potápanie? Panika.
Zachránila ma cudzia žena, mama iného dieťaťa. Brat si odišiel – do starej Dúbravky, do časti s rodinnými domami. Ja som ostala sama. Plakala som – ale potichu, aby to nik nevidel. Domov som sa pridala k susedovi, ktorý šiel z nákupu, len aby som sa mohla bezpečne dostať cez cestu.
Brat – bez výčitky. Bez trestu. Nikdy som nepočula ani len slovo „prepáč“.
Dnes má môj brat 58 rokov. Ja mám 51. A nezmenilo sa nič. Stále som len „Mira“, hoci sa volám Miriam. Stále má pocit, že som mu niečo zobrala. Že ma musí zhadzovať, že má nárok na viac. A ja? Uvedomujem si, že chyba nebola v nás, ale vo výchove. Rodičia to neriešili. Alebo nechceli vidieť. Alebo jednoducho zaužívaný model pri deťoch, že syn je viac ako dcéra???
Možno preto mám dnes vyššie EQ. Možno preto som to všetko prežila – prázdniny u starých rodičov, liečebne, samotu. Možno len preto, že som sa naučila byť tá „nenápadná“. Tá, ktorá sa prispôsobí. Tá, ktorá bola vždy „trochu navyše“.
Ale pamätám si. A viem, že som si to nezaslúžila.
Komentáre
Zverejnenie komentára