Za oponou ZAŽI VIR

Ležíte na pláži a hovoríte si: „Tu by som chcel žiť navždy.“ No realita života pri mori je iná, než sa zdá. Zábavná úvaha s iróniou o tom, ako dovolenkový sen vyzerá z druhej strany. Koľkokrát ste si to už pomysleli? Ležíte na pláži, slnko vám jemne hladí pokožku, more sa leskne ako rozliate striebro a vietor vám pošepká tú známu vetu: „Tu by som chcel/a ostať navždy.“ Znie to krásne, pokojne a tak dovolenkovo. A niekde neďaleko, možno len o pár metrov ďalej, si niekto iný – domáci, ktorý práve dolieva hosťom vodu, kontroluje rezervácie alebo nesie nové uteráky – hovorí: „Len nech už je september.“ A tak vzniká ten večný paradox – vy túžite po tom, čo my máme, a my túžime po chvíľke toho, čo máte vy. Realita dovolenkového raja Turista prichádza s očami plnými hviezd a plánmi, ako každý deň preleží pri mori. Vzduch vonia po soli, rybách a opaľovacom kréme – jednoducho raj. Lenže za kulisami tejto pohody je svet, kde sa nepočíta, koľko dní zostáva do dovolenky, ale koľko dní zostáva do j...

V Chorvátsku je školský systém na smeny realitou už celé desaťročia. Jeden týždeň deti chodia na rannú smenu, ďalší týždeň na popoludňajšiu. Nie je to preto, že by si to rodiny vybrali – dôvod je jednoduchý: školy nestačia. Tried je málo, detí veľa. Napríklad v Eminej škole je len 6. ročník rozdelený do štyroch tried, každá po 18 žiakov. Kapacity budov sa preto delia, aby sa všetky deti zmestili do lavíc. Hlavné dôvody tohto systému: nedostatok priestorov – školy nemajú dostatok učební, aby sa všetci učili naraz, veľký počet žiakov – najmä v mestách je detí viac, než zvládne kapacita, tradičný model – systém smien funguje už desaťročia a stal sa zvykom, personálne limity – niekde chýbajú aj učitelia, hoci hlavným problémom sú priestory, financie a organizácia – výstavba nových škôl je drahá, preto štát dlhodobo udržiava tento model. V niektorých menších alebo novších školách sa postupne prechádza na jednosmenný režim, no vo veľkých mestách ako Záhreb, Split či Z...

 Niekedy musíme prejsť tmou, aby sme objavili svetlo. Niekedy nás život postaví na kolená, aby sme pochopili, akú silu v sebe naozaj máme. Toto je môj príbeh – o slzách, o ťažkých rozhodnutiach, o odstrihnutí sa od toho, čo bolelo… a o nádeji, ktorá prišla vďaka správnym ľuďom v správnej chvíli. Denníkový zápis Dobre príbehy sa rodia v zlých časoch. Dnes to viem celým srdcom. Pamätám si tie chvíle, keď som ležala slabá, telo ma zrádzalo a ja som ledva lapala po dychu. Slzy mi tiekli samé od bezmocnosti – či to zvládnem, či sa ešte postavím na nohy. Zrazu sa život scvrkol na jeden jediný nádych, na túžbu prežiť ďalší deň. A predsa – práve tam, v tých najtemnejších chvíľach, prišli tí správni ľudia. Moja dcéra ma držala za ruku tak pevne, akoby mi chcela odovzdať všetku svoju silu. Syn ma rozosmial v momente, keď som mala pocit, že už nemám ani iskru radosti – jeho úprimnosť bola ako svetlo v tme. Jeho oči a zľaknutý pohľad hovoril všetko!  a môj manžel – jeho tiché „zvládneš to...

  Keď lacné ubytovanie nie je výhra: Ako sa nenechať oklamať pri výbere apartmánu V dobe, keď si dovolenku hľadáme kliknutím na pár tlačidiel, sa stáva čoraz ľahšie podľahnúť ilúzii „výhodného obchodu“. Stačí krásna fotografia, podozrivo nízka cena a prísľub luxusného apartmánu za babku – a mnohí majú pocit, že práve našli jackpot. Realita však býva krutá. Ilúzia lacného raja Podvodníci dnes ovládajú psychológiu zákazníkov. Vytvárajú falošné profily , kradnú fotografie z internetu a komunikujú tak presvedčivo, že človek verí, že objavil životnú príležitosť. Výsledok? Peniaze miznú, apartmán neexistuje a dovolenka sa mení na stres, hádky a sklamanie . Prečo ľudia naletia? Túžba ušetriť – máme pocit, že prekabátíme systém. Viera v rýchly obchod – ak je ponuka lacná, musíme ju chytiť okamžite. Podceňovanie rizika – hovoríme si: „To sa predsa mne nestane.“ No stane sa. A stáva sa to čoraz častejšie. Transparentnosť je luxus, ktorý sa oplatí Legálne apartmány ...

 V dobe, keď si priateľstvá meriame počtom followerov, zabúdame na skutočnú hodnotu ľudských vzťahov. Niekedy je lepšie sedieť v tichu sám alebo s hŕstkou úprimných ľudí, než byť obklopený davom, ktorý nosí masky. Byť sám neznamená byť opustený. Často práve naopak. Vir 03.08.2025  Menej je viac: O priateľstvách, ktoré stoja za to V dobe sociálnych sietí, kde „priateľstvo“ meráme počtom sledovateľov a srdiečok pod fotografiami, sa čoraz viac ukazuje, že kvantita nie je kvalita. Obklopení stovkami známych, ktorí nás poznajú len z digitálneho obrazu, zabúdame na tých, ktorí sú skutočne dôležití. A možno zabúdame aj na seba. Žiť v kruhu falošných priateľov, ktorí nosia úsmevy ako masky a lichôtky ako zbrane, je ako stáť v miestnosti plnej ľudí a cítiť sa úplne osamelo. Títo "priateľskí" ľudia nepočúvajú naše ticho, nezaujíma ich naša pravda. Ich prítomnosť je často len vlastným záujmom, nie záujmom o nás. Na druhej strane existuje ticho, ktoré lieči. Byť sám alebo obklopený len h...

  Niektorí sa len pozerajú na pohľadnice. Ja som si ten život vytvorila. **Autor: Morská víla** „A vy ste odkiaľ?“ „Narodili ste sa tu?“ „To ste si tu našli muža na pláži?“ Tieto otázky počúvam častejšie, ako by som chcela. Niekedy od zvedavých dovolenkárov, inokedy od tých, čo sa tvária, že sa chcú len porozprávať – ale pod ich úsmevom cítiť viac než len nevinný záujem. Niektorí si o ženách zo Slovenska či Česka, ktoré žijú pri mori, automaticky myslia svoje: že prišli cez niekoho, pre niečo, alebo len *„chytili príležitosť“* ako vo filme. Zaradia si vás do škatuľky skôr, než vôbec niečo vypovedia. A presne vtedy prestáva byť rozhovor rozhovorom. Môj život nie je turistický leták. Nie, neprišla som sem kvôli pohľadniciam, vínu alebo plážovému flirtu. A nebudem každému cudzincovi vysvetľovať svoj rodokmeň ani to, čo všetko som musela zvládnuť, aby som si tento život pri mori mohla vôbec dovoliť. Nebola to náhoda, nebola to hra osudu. Bola to **séria rozhodnutí**, výziev, dní plný...